V mysli samovraha

Autor: Marián Pillár | 23.9.2013 o 12:16 | (upravené 21.4.2015 o 20:25) Karma článku: 4,40 | Prečítané:  231x

  Pamätám si ako, som v jednej knihe o sexe čítal o tom, ako docent sexuológie, prednášal o ženskom orgazme a na to sa zdvihla jedna z poslucháčok a odvetila, že doktor ako muž, nemôže vedieť o ženskom orgazme nič. Je možné dávať analógie medzi mužským a ženským orgazmom? Poslucháčka načrtla tému či daná teória postačuje na vedenie - teda na dostatočnú empatiu, alebo je nutná samotná skúsenosť s daným problémom. Vie sa napríklad lekár vžiť do kože onkologického pacienta, keď on sám mal tak najviac chrípku? A čo taký psychiater, na to aby dokonale v rámci možnosti pochopil svojho pacienta, postačí ovládať čo najviac kníh, alebo tohto teoretika prekoná „hlúpejší" lekár tým, že danú psychickú chorobu ako napr. úzkosť, depresia, mánia prekonal?  

Ďalej sa pokúsim zaoberať tým, čo sa skrýva v mysli človeka tesne pred tým, než dobrovoľne ukončí svoj život. Priznávam, že ide o dosť subjektívne poňatie, ale v tejto oblasti, zrejme nie je možná dostatočná objektivita, či dostatočná možnosť verifikácie hypotéz.

Každé ráno sa zobúdzame s vedomím následného časového sledu dnešného dňa. Takmer vždy máme nevedomé intencie, ktoré sa nám vnucujú do našej osobnej oblasti toho, čím sa môžem stať dnešným dňom. Ide tu najmä o určité sociologické kategórie, ich vylepšenie, alebo o osobné sebahodnotenie. Tieto motívy ku konaniu a mysleniu sú, čo sa týka časovosti, sú pomerne krátkodobé, dostávajú sa do hraníc jedného dňa, či ku hraniciam, ktoré sú označené nejakou inštitúciou, ako napríklad skúška na škole, svadba, nový rok, narodeniny a pod. Aby boli moje intencie lepšie pochopené, pokúsim sa nakresliť "intencionálny plán" bežného človeka. Intencie idú od určitého času do smrti. Tá je vyznačená čiernym štvorcom. Čierne pásy sú neutrálne, modré sú dobré a červené zlé. Ide o skutočnosť, že podľa posúdenia situácie očakávame, či príde "dobro", alebo "zlo". Napríklad môžem očakávať, že zajtra ma šéf v práci zdrbe, pretože som niečo pokazil. Niektoré čiary sú hrubšie ako iné. Tu rozlišuje stupeň očakávania. Ak si kúpim los do športky, viem, že je veľmi malá pravdepodobnosť aby som vyhral, teda bude aj tenšia červená čiara. Ale je tá čiara tam je. Tak bežne môžem veľmi očakávať, že zajtra ma v práci neprepustia, pretože nemám žiadne informácie, ktoré by tomu nasvedčovali. V bežnom živote sa jednotlivé farby čiar môžu prelínať a môžu ich byť aj stovky. Tento obrázok je iba teda obyčajný model. Uznávam nie je to dielo picassa, ale poslúži.

Ako je potom možné, že nastane posun do mysli samovraha?

Problém nastane, ak sa tejto projekcie vzdáme a časový úsek predvídania budúcnosti dáme až niekde na okraj nášho života, teda na rozmedzie smrti a následného možného posmrtného života.

Tu už uveríme, tomu, že vieme vlastne predvídať do konca našich dní a tak v mysli a v následnom konaní ignorujeme daný prítomný čas na úkor transcendentálneho vedomia smrti. Táto istota „nevyhnutnosti“ je v tomto prípade taká veľká, s akou napríklad vieme, že 2 + 2 sú vždy 4 a vždy aj boli a budú. Táto nevyhnutnosť, však nepochádza z nijakej empírie, ale mimo zmyslová, ako o tom uvažuje aj I. Kant. Ale jediná nevyhnutnosť o ktorej podvedome vieme, a vďaka ktorej môžeme utvoriť vôbec nejaký časový rámec, teda mať vedomie času na niečo je smrť.

Teraz skúsim dať konkrétny prípad. Máme osobu Jána, ktorého v krátkom časovom slede postihli určité „zlé“ príhody, ako smrť manželky, strata práce, nemožnosť nájsť si novú prácu, choroba a pod. Na tieto rany osudy Ján nebol pripravený. Ján, začne svoju budúcnosť predvídať, pričom v pozadí jeho mysle sa nachádza nevyhnutnosť zlého na každý časový moment, až do svojej smrti. Intencionálny stav Jána je teraz bez časových medzier. Nakreslil by som to asi takto. Ján verí, že už nemá žiadnu budúcnosť, okrem smrti.

Ostáva mu teda jediné a to je vyhnúť sa tomuto pocitu čierneho štvorca (teda smrti), tým, že z neho unikne.

Ale ako, tu sa vynára otázka, čomu sa vlastne Ján vyhýba?! Ján sa vyhýba nude, úzkosti, ničomnosti a to všetko sú určité fenomény smrti. Smrť ako takú nemôžeme spoznať, pretože ak tu sme, tak tu nie a ak tu už nie sme, tak je tu smrť. Ale ak vieme o nej, tak o čom vlastne vieme? Tu si pomôžeme rozdelením súcna na fenomény a noumeny, pomocou Kanta. Celý náš život sú vlastne fenomény smrti a života? Podľa môjho názoru, je to ako so svetlom a tmou. Tma ako taká nejestvuje, je to vlastne iba nedostatok svetla, a aj náš šťastný život, tak je iba vďaka tomu, že je tu nedostatočne prítomná smrť. Ján, sa teda vyhýba smrti, a to aj samovraždou. Síce to z pohľadu zdravého rozumu vyzerá, že ide priamo do jej náručia, ale ak ostatné veci, ako napríklad zábava, či projektovanie budúcnosti zlyhávajú, tak ostáva jediná nevyhnutnosť samovraždy. Je to metafora s vojakom, ktorý je beznádejne obkľúčení nepriateľom, teda smrťou. A on vie, že nepriateľ nikoho nepustí, veď je to smrť. Tak ostávajú dve možnosti, buď stály únik, alebo ísť priamo oproti nemu. Tak či onak sa zajatiu nevyhne.

Otázky prečo jeden človek ide priamočiarejšie oproti nepriateľovi než druhý, nateraz nechám tak...

Veriaci človek by mohol namietať, že Ján sa môže transcendovať cez smrť do onoho sveta. To však podľa mňa nie je možné, pretože "onen svet", teda nebo, peklo a iné veci nie je oddelený od nášho sveta, ale je iba našou projekciou.

Pamätám si na moment môjho dejinného vedomia, kedy môj katechéta hovoril, prečo vlastne máme byť morálny v kresťanskom slova zmysle. Dúfam, že sa čas nepodpísal pod túto interpretáciu výkladu katechéta takým spôsobom, aby som zmysel neuchopil. Argumentoval tým, že ak budeme morálny, tak v nebi nás bude čakať to čo ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo. Vraj je to takto napísané v biblii, v poprípade v skutkoch apoštoloch.

 

Podľa mojej interpretácie ide o čistú racionálnu, zmyslami neuchopiteľnú extázu. Katechéta to metaformoval podobenstvom o pudingu. Predstavme si tri osoby A, B a C. Osoby A a B majú empirickú skúsenosť s pudingom, osoba C nie. Ak A konzumuje puding a pozerá sa pritom na B a kývne hlavou, tak B vie aký je daný puding lahodný, pretože ho má v spomienkach, ale ak A pozerá na C tak C vlastne nevie nič o pudingu, pretože s ním nemal zmyslovú skúsenosť. Aj keby sa A snažila akokoľvek slovne, alebo gestikulačne opísať puding tak C nikdy puding neuchopí. Takto analogicky to opísal katechét.

Môže to byť aj inak. Pretože pudingy je chutný (to momentálne berieme ako objektívnu platnosť) tak opis A bude obsahovať slová s pozitívnym emocionálnym nádychom, ako dobrý, mňam, lahodný atď. C tieto pojmy pozná a tak si ich priradí ku svojim obľúbeným jedlám. Katechéta si zrejme predstavoval puding ako objektívnu realitu, ktorá sa nezmení ani pod subjektivitou. To argumentoval myšlienkovou prepojenosťou medzi A a B, vtedy keď A pozrie na B a B má pochopiť chuť pudingu. Ale tu je rovnaký problém ako pri očiach (pozri článok oči vs rozumu), pretože chuťové poháriky A a B sú odlišné. Reálna skúsenosť je tak daná v pojmoch.

Teraz späť k transcendentnému dobru. Pri opise „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo“ si každý z nás prestaví slasť. A to nielen vo fyzickom slova zmysle. Slasť môže byť sexuálna, sociálna (napr. povýšenie), osobná (posun ku Freudovskému superegu), z jedla, z drog atď. Každý si vyberie svoju slasť a bude sa ju snažiť racionálne premôcť. Ak si niekto vyberie napríklad švédsku trojku, tak si ju racionálne premení na štyrku, či päťku, a dodá k tomu napríklad aj mokrý ženský orgazmus. Ale idei tretej či štvrtej ženy alebo mokrého orgazmu pochádzajú zo zmysloch. Racionálny kalkul nad zmyslovou skúsenosťou potom nevyvoláva žiadne emócie pretože aj úspešné počítanie matematických príkladov je priblíženie sa ku nášmu superegu. A superegu pochádza zo sociálnej reality v nás. Aj človek ktorý žije ako tarzan mimo civilizácie si dokáže empiricky uchopiť superego v zmysle – včera som chytil viac ako dnes, tak zajtra musím chytiť viac.

Ostáva nám teda poňať to, že táto slasť na onom svete je kvalitatívne odlišná od všetkých našich pozemských slastí, ale pre nutnosť analógie, musí byť analogická zo zmyslovou skúsenosťou. Takí moslimovia to už pochopili, keď sa nerozpakujú 99 panien na onom svete.

 

Ak si vezmime papier čistej A4 a rozdelíme si ho čiarou na dve polovice, tak onen svet dáme napravo a náš terajší pozemský naľavo. Onen svet ssi môžeme rozdeliť na nebo a poklo. Naľavo bude teda naša bytosť. Našu postavu teraz od oného druhého sveta oddeľuje čiara. Ale my ako kresťania (to je aj naša postavička) predsa o onom svete viem, ale naša postavička vidí iba čiaru. Existuje teda premostenie medzi týmito dvoma svetmi? Ak je tým premostením myslenie tak si teraz dokreslíme čiaru, ktorá smeruje od postavičky smerom k svetu napravo. Svety sú teraz spojené. Pod pojmom myslenie si predstavujem projektovanie v čase po pozemskej smrti. A to je pocit slasti (nebo) alebo utrpenia (peklo) podľa zásluh. Nepripomína teraz výkres náhodou presýpacie hodiny, kde už koridor predstavuje myslenie? Tak vlastne sa svety zlievajú. Ostane nám teda jeden svet a to svet nášho výkresu. Alebo znova dva svety, ak berieme do úvahy priestor mimo výkresu. Ale tu sme dokazovali, že ten onen svet je už vlastne tu. A to myslením. A teraz je to ako stou slasťou?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?