Pokus o vyvrátenie dôkazu Boha ako prvého hýbateľa a inteligentného dizajnéra.

Autor: Marián Pillár | 9.12.2013 o 16:55 | (upravené 11.6.2015 o 13:42) Karma článku: 1,43 | Prečítané:  287x

Všetko čo chcem napísať je napísané v nadpise. Upozorňujem, že článok má cez 10 000 znakov a citujem v ňom T. Akvinského.

[content type="oldblog"]

Asi lepšie by bolo ísť na túto otázku racionálne, ak sa to vôbec dá a nechať teraz emócie bokom. Ak by sem prišiel mimozemsťan, tak na čo by sa najskôr pýtal, za predpokladu, že sa môžeme dorozumievať na úrovni, kde jeden človek druhému porozumie. Teda jazykovú stránku veci teraz nechám bokom.

Čo je to vlastne Boh a čo je to existencia? Skúsme sa zaoberať tou druhou. Ako si overím, pravdivosť vety? Núka sa odpoveď poukázaním na skutočnosť. Ak poviem toto je auto a ukážem malému dieťatu auto, alebo obrázok auta, tak pochopí, že to červené s dverami, kolesami, oknami je auto. To je bežná predstava, ale čo robí auto autom a nie autobusom, alebo vrakom? Na čo vlastne slovo auto poukazuje? Ak urobím abstrakciu, tak podľa môjho názoru, auto, robí autom, tvar, ktorý auto ohraničuje voči vonkajšiemu svetu. Tento tvar a spolu s ostatnými znakmi, kde sa vytvára hranica medzi jednou vecou a druhou sa dáva do mysli a potom pri novom obrázku, dieťa porovnáva, svoj predošlý tvar s novým tvarom a podľa súhry sa hodnotí, je to auto, alebo nie je to auto.

Ak si predstavíme na jednoduchšom príklade, tak sa opýtajme, čo robí loptu loptou? Ak budem malému dieťatu, alebo človekovi ktorý žije v nejakom laboratóriu z takého a onakého dôvodu ukazovať ping-pongovú loptičku, a poviem toto je lopta, a tak mu ukážem tenisovú loptičku, na základe čoho vieme povedať, to je lopta? Nie na základe farby, dotyku, ale na podobnosti vonkajších tvarov, ktoré sú formálne tie isté, líšia sa iba svojou veľkosťou. Tak neskôr ukážem spľasnutú futbalovú loptu a opýtam sa je to lopta? Podľa tejto úvahy na základe vonkajších formálnych znakov, ktoré ju vydeľujú od ostatného sveta, teda od pozadia, tak poviem, nie je to lopta. Nateraz ma potenciálny akt, nafúkania lopty, nezaujíma. A tak začnem fúkať loptu, najprv bude mať tvar akejsi elipsy, neskôr sa tvar začne približovať ku ideálu, teda ku kruhu. Od nejakého momentu je možné prehlásiť, áno, tento predmet má tvar lopty. Tento moment, je však asi subjektívny, aspoň ja si myslím, záleží od vzdelania jednotlivca a od očakávania jednotlivca v spoločnosti. Jedinec si totiž môže myslieť, že už musí povedať, áno je to lopta, aby nekazil hru a podobne. A takto budem e učiť lopta je to, čo má vonkajší tvar gule.

Lopty teda existujú, v našej úvahe, ale existuje guľa, teda to, podľa čoho hodnotíme to či predmet je lopta a či nie je? Analogická otázka: existuje ortuť v teplomery, ale existuje aj teplota podľa ktorej táto ortuť súdi stav počasia vonku? Povieme si, že guľa existuje, veď je to súbor bodov, ktoré majú v 3D svete, od pevného bodu rovnakú vzdialenosť, a je to o čom sa už deti učia v tých čudných budovách, s takými drevenými stoličkami. Odkazuje, ale táto naša guľa, či prvotný tvar auta, kolies, volantov, na niečo skutočné? Ako si ja vôbec môžem ohraničiť bod a množinu bodov? Bude stret gule pomyselný atóm s rozmermi X, alebo to bude protón, či elektrón s rozmermi X/1000 (číslo je dané príkladne, neodráža skutočný obsah). Alebo to môžem spresniť a poviem si že to bude kvark, rozmermi X/10000. Ale ja môžem predsa takýmto postupom klesať do.... a ďalej do ...., no stále nebudem mať nijaký "pevný bod". Z toho mi akoby vyplývalo, že guľa a jej definícia odkazuje iba na moje myšlienkové pochody a na nič z prírodného sveta. Nie je to rovnaké s ostatnými geometrickými útvarmi, ako priamka, úsečka, kruh, trojuholník, či samotné číslo ako také, ktoré nemôžem ukázať, ale vždy ukážem iba dva fyzické veci, ako jablká, hrušky, a pod. A čo také operácie ako plus, mínus, mocnina, odmocnina a ktovie ešte čo ľudia povymýšľali? Kde je odmocnina z tejto hrušky alebo jej integrál? Ako deti chápu priamke, ktoré je "nekonečne dlhá", ale na tabuli sa zmesí max. dva 4 metre a do zošita asi 50 centimetrov. A to ešte obchádzam problém na čo referuje (odkazujú) pojmy ako meter alebo centimeter. Nejde to inak zatiaľ v mojej tele, duši, či v jakom pekle, že ide vlastne o akýsi iný svet, než je ten, ktorý je vonku, za oknom. Je tu svet prírodný a svet ľudský, ak to povieme takýmto spôsobom. Všetci matematické veci ako rovnosť, nekonečnosť, číselnosť, geometrické objekty, ktoré pracujú na princípe rovnosti v prírode nie sú.

            Otázka po príčinách vecí – kauzalita nie je otázkou po poznaní prírodného sveta, ale po poznaní sveta toho ľudského – myšlienkovitého. Kauzálnosť je podľa Kanta apriórna nazeracia forma, teda nemôžeme myslieť inak ako kauzálne. Okrem otázky po vzniku prvej a poslednej príčiny sa táto kauzalita môže všeobecne využiť pri dokazovaní neslobody vôle. Každý náš vykonaní úkon sa dá vysvetliť príčinami, ktorá je v časovom slede pred nami. Čas je nevyhnutný prvok pri vnímaní kauzality. Ale nemôžeme si byť istý, že sme správe pochopili príčinu a následok, pretože s nástupom nových vedeckých postupov sa môže povaha vecí zmeniť. Na to, aby psychológia aspoň z metodologického hľadiska fungovala však musí predpokladať, že stimuly pôsobia na reakcie ľudí. A týmto stimulom zase predchádzajú ďalšie stimuly a potom ďalšie a tak ďalej až časom dôjdeme ku veľkému tresku. Ak niekto povie, že daný človek sa správa tak, pretože to sám takto chce, akoby sme ignorovali samotné podmieňovanie človeka, na ktorom je postavená psychológia. Potom samotná psychopatológia by prestala existovať, pretože na otázku prečo je človek „šialený“ by sme odpovedali proste „pretože sa mu chce/sám sa tak rozhodol/je to jeho slobodná vôľa“. Námietka zvyčajne ide ku tomu, že existuje predel medzi zdravými a chorými jedincami. Tento predel je však veľmi difúzny a je merítko vecí ktorým sa oddeľuje zdravý od chorého je počet jednotlivých fenoménov, ktoré sú zastúpené vo správaní jednotlivca. Napríklad prílišná, alebo veľmi slabá agresia (bojko) sa hodnotí ako patologická. Agresívnosť je však zastúpená v každom z nás. Pripomína to paradox sorrites. Koľko vlasov musíme mať aby sme sa mohli nazývať holohlavými? Koľko zrniek piesku máme mať pohromade, aby sme mohli tvrdiť, že máme kopu piesku? V takýchto situáciách nepridávame žiadnu novú kvalitu do vecí, iba zvyšujeme / znižujeme kvalitu. To od kedy považujeme niekoho sa chorého, alebo od ktorého momentu sa zo zrniek stáva kopa piesku je dané skôr sociologickým pohľadom, alebo v dnešnom prípade dohodou za stolom, pri klasifikovaní jednotlivých chorôb. Nadnesene by sme mohli tvrdiť, že chorých vyrábajú úradníci.  

A tu sa dostávame ku otázke boha. Pre pochopenie úvah si Boha zadefinujeme ako prvého hýbateľa (teda stvoriteľa všetkého na Zemi). Pod pojmom „všetkého“ myslím veci, myšlienky, prírodné zákony, ktoré sa snažíme objektívne poznať. Prvú formu argumentu na základe prvého hýbateľa stvoril Aristoteles vo svojej Metafyzike. Ja tu prepíšem formu T. Akvinského. Dúfam, že ma nikto nebude stíhať za porušenie autorských práv.

            Zisťujeme totiž, že vo všetkom, čo môžeme vnímať zmyslami, jestvuje rad pôsobiacich príčin. Pritom však nikde nevidíme – a bolo by to aj nemožné – aby niečo bolo príčinou samého seba. Lebo potom by to muselo byť skôr ako ono samo, a to je nemožné. Nie je však možné, aby sme v rade pôsobiacich príčin postupovali donekonečna. Lebo vo všetkých radoch pôsobiacich príčin je prvé príčinou stredného a stredné je príčinou posledného, pričom je jedno, či medzičlánkov je mnoho, alebo len jeden. Lenže ak niet príčiny, niet ani účinku. Keby teda v pôsobiacich príčinách jestvoval postup donekonečna, nebola by nijaká prvá pôsobiaca príčina. Potom by nebol ani nijaký posledný účinok, ani nijaké stredné pôsobiace príčiny, čo zrejme nie je pravda. Musíme teda prijať prvú pôsobiacu príčinu, a tú všetci nazývajú Boh. (Suma teologická)

Akvinský teda zaujíma stanovisku, že boh existuje, pretože existujú pôsobiace príčiny. Na to však o pár storočí útočí D. Hume a dokončí to I. Kant. My vlastne vidíme určité javy ako jeden nasleduje po prvom. Ak je časový a priestorový interval medzi javmi malý, domnievame sa, že prvý jav zapríčinil ten druhý. Moderná veda si pomáha ešte tým, že sa snaží jednotlivé javy izolovať aby sme mohli s väčšou pravdepodobnosťou určiť premennú. Tak vzorec pre voľný pád je platný iba vo vákuu, pretože inak by sme museli pre každý predmet[1] na každom kúsku zeme[2] a s každým časom[3] vytvárať nové vzorce. Takáto abstrakcia sa nám vidí ako prirodzená, pretože my sami myslíme abstraktne, ani si to neuvedomujeme. Dôsledky takejto abstrakcie som napísal v článku „Eidos tzv. Ja“.

Nakoľko je nám forma kauzálneho myslenia vzhľadom na moderné vzdelanie vlastná, tak týmto postupom dostaneme aj neveriaceho. Stačí sa iba neustále do nekonečna opýtať čo stvorilo danú vec a tým ho prinútime ísť v časovej priamke neustále dozadu.

Ak niekto povie, že neverí v Boha, pretože všetko okolo neho je príroda, opýtame sa ho na určitý kauzálny sled udalostí, ako tento sled vysvetlí? Dajme tomu, že tento článok číta ateista a ja sa ho takto imaginárne pýtam, čo bolo príčinou čítania tohoto článku a idem spolu s ním pomyselne do minulosti, a vravím, teda skôr píšem, tak určite asi to, že si zapol počítač, idem ďalej do minulosti, a určite podmienkou počítača je to, že ho niekto vo fabrike vyrobil a ďalej podmienkou fabriky je to, že ju niekto postavil a takto pôjdeme do minulosti minulej a dostaneme sa ku veľkému tresku. Bol raz jeden veľký tresk a potom, sa utvorili planéty, život, cicavce, človek, technika, pc, a tento článok. A čo bolo podmienkou veľkého tresku? Pokiaľ mi je známe, musí náš ateista povedať, nič, veľký tresk nemal žiadnu predošlú príčinu, teda je príčinou samou o sebe, ktorá iba vytvára nové a nové príčiny. Povedať, že nejaká nová udalosť veľkého tresku zároveň znamená tvrdiť existenciu času pred veľkým treskom.

To isté zopakujeme s veriacim a použijeme kauzálny formálny rámec otázky ako v predchádzajúcom prípade. Pýtame sa na príčiny udalostí a znova sa v časovej linajke dostaneme ku veľkému tresku a veriaci povie, áno, príčinou veľkého tresku je Boh, ktorý dal pokyn na jeho spustenie. A čo bolo či je príčinou Boha? Tak podľa môjho názoru znova povie podobne (vlastne v našom prípade rovnako), že príčina Boha vlastne nejestvuje a Boh je sám príčinou o sebe. Formálne povedia obaja aj teista aj ateista to isté, ale asi sa do nekonečna farmy, budú hádať. Dôvody tejto hádky hľadám skôr v tzv. „nižších“ animálnych príčinách. Niektorý ľudia proste takýmto úvahám nechápu a neostáva im nič iné ako sa hádať. Iný sa hádajú z dôvodu skrytej agresie, iný z toho dôvodu, pretože inak by ich nikto nevšimol a pod. Boh je skôr zámienkou na hádku, rovnako ako ochrana národa je zámienkou pre vojnu. To nakoľko je takýto dôvod pravdivý, rozpíšem neskôr.  

Musíme si ale uvedomiť, že predošlé vety kde sa pýtam ateistu aj teistu pracujú s ideálom kauzality. Ak sa povie, že Boh (teraz používam pojem Boha ako princíp morálky, nie ako príčina sama o sebe) existuje, pretože vznikol z prirodzenej túžby človeka po transcendentne, ako odpoveď na psychologickú potrebu túžby po dokonalom otcovi, tak sa môže niekto pýtať na to, kto tam dal túto potrebu. Bol to samotný Boh, alebo evolúcia? No z tejto otázky po príčine vecí sa nevymaníme, pretože samotná otázka odkazuje na ideálnu formu pýtania sa po príčin vecí a teda na nič neodkazuje. Alebo lepšie povedané odkazujú na rovnakú formu ako je ona sama[4]. Dostaneme sa do kruhu, ak povieme že tam to dal Boh, tak sa opýtajme, kto stvoril Boha a ak povieme, že je to proces evolúcie, tak sa znova dostaneme ku príčine samej o sebe. Ale ani z jedného a ani z druhého nevyplýva, že Boh ako morálka alebo príčina sama o sebe existuje, alebo nejestvuje, pretože sú to iba sklíčka našich okuliarov a našich pojmov, s ktorými musíme zrejme večne žiť. Takto by sa dal vyvrátiť dôkaz o existencii Boha na základe kauzality, alebo taktiež sa tomu vraví inteligentný dizajnér.

Predstavme si, že nejaká slečna je nútená sledovať futbalový zápas a potom má povedať čo sledovala. Jednoducho môže odpovedať, že sledovala 25 mužov, ktorý splašene behali za loptou, kopali do nej, hádzali auty, a radovali sa ak dalo ich mužstvo gól. Povie, že nič inteligentné nevidí na tomto športe. Ani nemôže, pretože nemá potrebný náhľad na futbalovú taktiku, nevidí rozdiel medzi "poplašením" behaním hore dole a behaním na základe taktiky, ktorá je postavená na základe racionálneho zhodnotenia možností hráčov a hrou protivníka. To všetko by spozoroval skúsený znalec futbalovej taktiky, alebo hráč. Iba ten by mohol povedať, že mužstvá trénovali "inteligentní dizajnéri", pretože on uvidel určitý systém. Každý takýto systém, pomocou ktorého odkážeme na inteligentného dizajnéra, odkazuje na určité funkcie, ktoré majú spĺňať súčiastky toho systému. Ak sa opýtame trénera, prečo je tento hráč tam a tam, tak ako možné odpovede sa nám ponúkajú : pretože chceme hrať na protiútoky, pretože potrebujeme posilniť zálohu, stred poľa, potrebujeme mať stiahnutého záložníka a pod. Teda futbalista má určitú funkciu.

A rovnako je to zo všetkými vecami okolo nás. Pc, stôl, pero, knihy, tlačiareň, okno, dom, strom, lampa, reklama, cirkev, šport, nemocnica, tomu všetkému dávame určité funkcie, ktoré by mali v ideálnom prípade spĺňať. Ak niečo takúto funkciu nespĺňa, nevieme si stým poradiť a je možné, že danú vec v našom svete ignorujeme. Lenže otázka znie :odkiaľ poznáme funkcie týchto vecí? Nie je tu znova náhodou klasický prípad kauzality? Funkcia stola je možný odklad určitých vecí. Teda stôl ako príčina vytvára následok vo forme možnosti, položenia vecí. Pero ako príčina vytvára následok možnosti zapisovania niečoho. Znova si všimnime, že používame ten istý rámec odpovede ako v prípade dokazovania Boha. Príčina x v čase t vytvára následok y v čase t+1. Iste povieme si, ale kde je vlastne problém? Napríklad v tom, že každý výrobok/služba/inštitúcia má už pred nás nejaký následok. Pretože vždy je možné niečo na čosi použiť.

Vo filme Bohovia sa museli zblázniť medzi afrických krovákov spadne fľaša koka koly. Je asi veľmi ťažké pre krováka predstaviť si, že predmet slúži na to, aby zadržoval "sladkú kultovú tekutinu". A ešte sladšie, že nápis na fľaši slúži ako nástroj na zarábanie peňazí, jedine kvôli tomu, že je to "značka". Ale aj tak táto fľaša poslúžila na rad iných funkcií, napríklad pre výrobu dekoratívnych predmetov, ako píšťalka, ako bojový nástroj, až nakoniec ako z hmotného zlo, ktoré má byť odhodené na koniec sveta. Nakoniec sa teda následok príčiny fľaše koka koly našiel. Našiel sa kvôli tomu, že vždy vynájdeme následky, ktoré nám ponúka okolitý svet, ale jednoducho z toho dôvodu, že ťažko budeme rozmýšľať ináč.

 


[1] Pretože rôzne tvary predmetov sa líšia odporom voči vzduchu.

[2] Pretože gravitačná sila sa mení v závislosti od zemskej geológie

[3] Pretože gravitačnú silu môže premeniť aj príliv, odliv, alebo pohyby zemskej kôry.

[4] Aby sme si to predstavili obecnejšie, skúsme si predstaviť, že čítame román. Ktorý začína vetou rozprávača. „Ján si myslel, že ho Aneta podvádza“ nasleduje druhá veta „Ja ako Ján vravím v tomto románe, že rozprávač klame a ja som si to nemyslel“. A tretia veta vraví „Ján klame je patologický klamár, on si to skutočne myslel“. Štvrtou vetou Ján odporuje rozprávačovi. A tak ďalej donekonečna. Klasický román čítame tak, že rozprávač v 3 osobe je pravdivý a on vytvára kontext situácie. Tu je však idú dve rovnocenné výpovede proti sebe a bez kontradikcie nie je možné rozriešiť tento spor. V bežnom živote rozsúdi dvoch ľudí akýsi nezaujatý sudca. Tu však v románe to nie je možné, pretože čitateľ nemá vôbec byť sudcom a ani mu to neprislúha.  

[/content]

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?