reklama

Kto dnes vlastne diagnostikuje?

Prvou hypotézou anglického filozofa Austina v knihe ako niečo robiť slovami je delenie výpovedí na tzv. konštatívy a performatívy. Konštatívy sú jednoduché tvrdenia, ktoré opisujú fakty okolo nás.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Dajú sa preto klasifikovať pomocou tried ako pravda/nepravda. Ak poviem, že dňa 03.09.2015 mám na svojom bankovom konte milión eur, tak nepravdivo opisujem daný stav sveta. Bohužiaľ.

 Performatívy sú výpovede, ktoré majú za cieľ svet meniť. Neopisujú stav sveta, ale priamo ho menia. Je to lepšie pochopiteľné, ak si uvedieme niekoľko príkladov na tieto typy výpovedí. Ak budúci prezident vo formálne-právne určenom čase a mieste skladá prezidentský sľub, tak pomocou týchto slov sa stáva prezidentom. Teda koná prostredníctvom slov. Samozrejme je potrebné, aby všetky sociálne záležitosti okolo budúceho prezidenta boli primerané. Teda musí byť dodržaná konvencia, a to jazyková aj mimojazyková. To znamená, že musí správne prečítať sľub, musí mať nato dostatočné oprávnenie a pod. Ďalšími príkladmi môže byť krst, sv. spoveď, sobášne „áno“ a pod. Tieto výpovede sa dajú klasifikovať pomocou kategórií vydarenosť – nevydarenosť. Buď sa úspešne staneme prezidentom, alebo to nie. Aby sme neustáli len pri tom, že sú to kvázi teoretické formule, uvediem reálny príklad. Ak Barack Obama skladal svoj prvý prezidentský sľub počas inaugurácie pred obyvateľstvom, dva krát sa pomýlil. Bol zrejme nervózny. Obama však musel svoj sľub zopakovať na druhý deň, aby to z pohľadu ústavy U.S.A bolo v poriadku. Teraz bez breptov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Počas podpisovania mierovej listiny na konci 2 SV medzi Japonskom a Spojencami, sa Kanadský veľvyslanec podpísal na iné miesto, než mu bolo dané. Keďže si to ostatní spojenci nevšimli, nastal dominový efekt a žiaden podpis nebol na svojom mieste. Nakoľko by mohla reálne nastať situácia, že Japonská vláda takýto „zlý“ dokument neprijme, muselo sa škrtať a opravovať. Mýliť sa je ľudské.

 Ak by sme pokračovali v tvrdení, že tieto príklady sú až moc byrokatického rangu, tak by sme mohli mať nasledovné problémy. Ak pripustíme jeden brept počas sľubu, prečo nie aj dva?! Ak dva, tak aj tri, štyri a pod? A potom už môžeme povedať, že budúci prezident si môže sľub aj parafrázovať a povedať ho vlastnými slovami. A čo ak vplyvom veľkého stresu, alkoholu, nízkej inteligencie a pod. už vlastne vraví úplne od veci?! Čo potom?! Kde je hranica medzi jednoduchým breptom a zlyhaním performatívu? Teraz máme paradox sorrites uplatnení na performatívy. Predstavme si, ak by to takto zlyhal sudca, pri čítaní verdiktu. Dobre povieme si, že aj tak je dôležitejší písomný dokument. Ale čo ak zlyhá sekretárka a pomýli sa v ňom?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Teraz sa optikou tejto teórie pozrime na bežnú návštevu lekára. Náš pomyselný pacient príde ku psychiatrovi a vraví.

 Pán doktor, mám depresie, málo a zle spím, nechutí mi jesť, som malátny, všetko sa mi vidí veľmi pesimistické, nič ma nebaví. Je mi takto, odkedy som stratil prácu.

 Náš pacient vraví pravdu. Blbá doba, plná neistoty, blábolu, farmárčenia a preto nečudo, že niekoho to zlomí. Hovorí však tento pacient konštatív, alebo performatív? Zdá sa, že hovorí pravdu a z toho dôvodu vraví konštatív. Ale vzhľadom na to, že to vraví pred psychiatrom, vraví performatív. Niečo mení vo svete. Vlastne ešte nevieme či úspešne, ale s veľkou pravdepodobnosťou predpokladáme, že psychiater nášmu pacientovi predpíše lieky – antidepresíva. Udáva totiž typické symptómy depresie. A povedzme, že to nielen konkrétnymi slovami, ale aj spôsobom vypovedania – vypovedá to pomaly, malátne a aj vyzerá skleslo. Z toho pohľadu je to už veľký nábeh na performatív. Pacient si želá, aby jeho výpoveď bola úspešná, pretože zrejme očakáva, že lekár mu nasadí účinné lieky. Ale pozrime sa bližšie čo náš pacient vraví.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Pán doktor, mám depresie. 

 Sám pacient už prichádza so svojou diagnózou. Ostatné symptóny potvrdzujú diagnostiku depresívneho ochorenia a to náš pacient vie, pretože prostredníctvom týchto symptómov si určil diagnózu - depresiu. Naviac táto znalosť korelácie týchto symptómov s diagnózou patrí ku našim všeobecným znalostiam. Pacient musí mať znalosti z medicíny, aspoň z toho najširšieho pohľadu, pretože ak by ich nemal, bol by chorý a pritom by to nevedel. Dokonca v tomto prípade psychiater žije z toho, že jeho pacient tieto znalosti má. Dokladom toho, že ich má, je jeho príchod na kliniku.

 Predstava o tom, že „blázni“ nevedia o tom, že sú blázni, je mylná. Depresia je najčastejšia choroba, ktorá oddeľuje "bláznov" od zdravých. A keďže títo depresívny jedinci samy vyhľadávajú pomoc u klinických psychológov, alebo psychiatrov, tak samy potvrdzujú, že niečo s nimi nie je v poriadku. Iste rodina, priatelia ich môžu dotlačiť ku vyšetreniu, ale vždy je konečné rozhodnutie na danom pacientovi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Každý z nás to už zažil. Sme smutní, vieme o tom, že sme smutní, ale nič sa teraz s tým nedá robiť. Nemôžeme poraziť svoj smútok, rovnako ako depresívny jedinci nemôžu poraziť depresiu, aj keď o nej vedia. Ísť ku psychiatrovi je ešte stále hanba a navyše človek v depresii vidí všetko tak čierne, že si myslí, že mu psychiater nepomôže. Aby sme neostali len pri smútku, platí to aj o radosti. Sme šťastný, vieme o tom, ale nateraz nemôžeme poraziť šťastie.

 Rovnakým spôsobom vieme o sebe, aký sme. Vieme správne diagnostikovať svoju inteligenciu, charakter a pod. Je smiešne, ak si génius príde ku psychológovi spraviť inteligenčný test, aby zistil, že je génius. Veď to, že je génius zabezpečuje aj to, že daný človek o tom vie. Ak by sme zobrali náhodné okolo idúceho a urobili by sme mu IQ test, ktorý by sme vyhodnotili ako super geniálny, uveril by nám tento okolo idúci? Doteraz bol normálny človek, ktorý zmaturoval na 3 ky, nemá vysokú školu, nepamätá si všetko dôkladne, a odteraz je to génius? Určite by nám neveril. Rovnako by sme to aplikovali opačne. Dobre integrovanému človekovi by sme povedali, že mentálne retardovaní. Neverí nám.

 Ale vráťme sa teraz spätne ku diagnostike. Opýtajme sa na rovinu : Na čo tam sedí psychiater, ak sám pacient vie, akú má chorobu, a navyše si ju sám diagnostikoval? Akoby to vyznelo, ak by psychiater povedal pacientovi, že má hemoroidy? Prvá možnosť je, že psychiater je tam na to, aby úplne spresnil diagnózu pacientovi. Áno, môže spresniť, či ide o F33, F34, a podrody tejto klasifikácie. Ale na základe čoho ju spresní? Na základe slov daného pacienta. Psychiater nežije s pacientom. Nevie preto posúdiť, či teraz iba hrá danú depresívnu epizódu, alebo to myslí vážne. Samotné vyšetrenia mozgu pomocou Ct čka, magnetickej rozonancie sú raritné. Používajú sa iba pri veľmi vážnych stavoch. Všetka diagnostika ide cez pacientove slová a cez posúdenie držania tela, mimiky a pod. Takéto diagnostické pomôcky trpia subjektivitou daného posudzovateľa, každý psychiater má svoju vlastnú škálu citlivosti na jednotlivé fenomény.

Ak psychiater povie, že pacient klame, tak na základe čoho? Môže mu zobrať krv na základe výsledkov tvrdiť, že hladina serotonínu je dostatočná? A to má zaručiť, to, že pacient musí klamať?

 Druhá odpoveď sa núka, že psychiater má znalosti, ktoré sú uplatniteľné pri zložitejších prípadoch, ako je náš. Uznávam, ale ja teraz riešim tento konkrétny prípad.

 Tretia odpoveď na otázku, načo je tu psychiater je pragmatická. On zabezpečuje vydávanie liekov. Kvalifikovane, cez inštitúciu, zákonne teda aspoň formálne správne. V tejto odpovedi je cítiť to, že psychiatra sme odsúdili do roly úradníka, ktorý dáva pečiatky.

 Uvažujme teraz o druhom prípade.

 Pacient klope na dvere praktického lekára. Vyjde sestrička a vraví:

Pán doktor, tu bohužiaľ nie je, čo potrebujete?

 Pacient : Viete, potrebujem lieky pre moju mamu. Na vysoký tlak poprosím.

 Sestrička : Dobre, počkajte.

A nakoniec mu vydá recept.

 Myslím, si že všetci to poznáme. Buď je lekár preč, alebo má veľa pacientov a lieky predpíše jeho sestrička. Už len zo zákonné hopohľadu to nie je kóšer. Má sestrička titul MUDr. aby mohla predpisovať lieky? Nemá. Prebehla v tomto prípade diagnostika? Neprebehla - alebo vlastne prebehla?! Znova sme iba v slovnej rovine, ako v prvom prípade. Mohli by sme protiargumentovať, že lekár diagnostikoval vysoký tlak pred pol rokom, a tieto problémy pretrvávajú dodnes. Ale na základe čoho sme si istý? Na základe nejakej tabuľky symptomatiky chorôb? Kde je individuálny prístup k pacientovi? Apropo tu pacient ani nie je. Lieky pýta jej syn. Ak prijmeme teóriu, že isté choroby potrebujú dlhodobé liečenie a z toho dôvodu pri takýchto chorobách je možné, aby pacienti dostávali lieky akoby automaticky, tak sa pýtam, prečo sám lekár na začiatku nepredpíše 6 krabičiek na 6 mesiacov? Argumentovať, že lekár nemá čas na to, aby vyšetril všetkých pacientov a preto lieky automaticky predpisuje sestrička, mi príde až smiešne. Tak učiteľ nemá čas vyskúšať všetkých žiakov, a preto im automaticky zapíše jednotky. Kňaz nemá čas všetkých vyspovedať, a preto im dá rozhrešenie automaticky. Pásové božské odpustenie. Sudca nemá čas vypočuť všetkých svedkov, tak sa rozhodne vyhlásiť verdikt podľa ľubovôle.

 Kto v našom druhom prípade vykonáva performatív? Lekár a ani pacient tu predsa nie sú. A liek je úspešne predpísaní?! 

Marián Pillár

Marián Pillár

Bloger 
  • Počet článkov:  47
  •  | 
  • Páči sa:  69x

No ťažko objektívne písať o sebe. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu