Problematika učiva

Autor: Marián Pillár | 2.9.2015 o 12:30 | (upravené 27.4.2017 o 8:49) Karma článku: 1,14 | Prečítané:  185x

Pred časom som sa s jedným vyštudovaným politológom rozprával o starovekom Grécku. Preberali sme politickú klímu vtedy a dnes.

Nakoľko mám o starovekom Grécku z pohľadu dejín filozofie najviac naštudovaného materiálu, musel som svojho kolegu niekoľko krát opraviť vo faktoch. On sa mi ospravedlnil za to, že má v tejto oblasti menej znalostí pretože je to už pár rokov čo to študoval. Teraz bol totiž prvákom na doktorandskom štúdiu a  predmet jeho záujmu je niekde inde. Z toho rozhovoru som si nakoniec odniesol myšlienku ohľadom zapamätania si štúdijného materiálu.
Niekoľkokrát som počul takúto tézu :aj keď sa teraz učím učivo, o rok ho už zabudnem. Alebo sú k dispozícií iné tézy : toto je v praxi nepoužiteľné, v živote to nebudem potrebovať a pod. Iste náš život nám denne prináša informácie, ktoré musí naša myseľ sprostredkovať, selektovať, zapamätať si, dať si do širších súvislostí a pod . Staré príslovie vraví, že opakovanie je matka múdrosti. Ale ak si chceme opakovať nejaké kvantum informácií, tak musíme to dané kvantum opakovať na úkor prijímania nových informácií. Takto sa nám prepoja neurónové siete. A ak opakujeme stále a stále, je čoraz ťažšie a ťažšie ich odpojiť, po prípade prepojiť inakším spôsobom. To je mimochodom využiteľné pri vymývaní hláv v neslobodných krajinách, alebo v široko spektrálnej mediálnej kampani, ktorá na nás neustále útočí. Stokrát opakovaná lož sa stane pravdou.
Vráťme sa však ku problému učiva na vysokých školách. Iste povieme, že je veľa študijných odborov, ktoré produkujú nepotrebných študentov, ktorý ako tak ovládajú veľa nepotrebných informácií. Takáto námietka sa týka predovšetkým humanitných oboroch, ako filozofia, etika, politológia, estetika a pod. Trocha menej sa takáto námietka týka psychológie, pretože tá má akýsi pomyselný kľúč od nášho myslenia a správania. V každom časopise a TV relácii je akýsi psychológ, ktorý nám radí. Ja však osobne dosť pochybujem, či všade je to človek s titulom psychológa, alebo iba "bežný redactor".
Vyššie spomínané humanitné obory, majú akoby zabudnuteľné učivá. Študenti sa napr. učili v 1 semestri na VŠ o antickom grécku, aby to v 5. ročníku nevedeli. Ale nie je náhodou rovnaký scenár aj pri stredných a základných školách? Vedia študenti 4. ročníka na strednej škole, to čo sa učili v 1. ročníku? Iste povieme si, že si to musia precvičiť na maturitnú skúšku, ale koľko percent učiva si musia precvičiť, a kedy to zabudnú po maturitách? Ak ich to nebaví, a nebudú si to znova precvičovať, tak to zabudnú rýchlo. Až podozrivo veľmi rýchlo. Oplatí sa im to vôbec učiť?
Vy čo teraz čítate teraz tento článok, skúste si vstúpiť do svedomia. Koľko učiva viete zo svojej vysokej, strednej, základnej školy? Ak si to vezmeme zdola, kto z nás by ľavou zadnou teraz, bez opakovania zvládol učivo takých siedmakoch, alebo ôsmakoch na základnej škole? Iste povieme, že to bolo dávno, ale ja môžem proti argumentovať, že je to predsa učivo základnej školy. A samotný termín „základnej“ udáva, že tento typ učiva by sme mali ovládať počas celého života, bez ohľadu na ďalšie dosiahnuté vzdelanie, sociálnu pozíciu, hodnotový rebríček, prácu a pod.
Teraz si tento princíp uvažovania aplikujme na medicínu. Ešte som vôbec nepočul žiadne námietky na medicínu ako študijný odbor, že produkuje také typy študentov, ako napr. etika. Doktorov, predsa oslovujeme pán doktor. Iste zachraňujú ľudské životy. Ale sledujme životnú dráhu chirurga, ktorý denne operuje, zašíva rany a pod. On, ako každý iný medik sa musel učiť latinsko – grécke názvoslovie používané v medicíne a tiež anatómiu, fyziológiu, chémiu, fyziku a pod. V poslednom ročníku štúdia si však ako budúci lekár vybral svoju profesionalizáciu. Teraz je v praxi. Dáte sa zašiť/operovať lekárovi, ktorý dokonale ovláda všetky latinské výrazy, alebo lekárovi, ktorý takéto výrazy tak dobre neovláda, ale má dlhšiu prax? To hodnotíme ako rozpor medzi teóriu a praxou. Povedzme po piatich rokoch ambulantnej praxe, koľko učiva pre prvákov, druhákov, ovláda náš lekár? On si denne opakuje to učivo, ktoré súvisí s jeho prácou. Na škole sa učil veľa vedomostí o stavbe a fungovaní CNS, fyziologii, kostiach a pod. Ale myslím si, že nie je v ľudských silách si všetky tieto vedomosti zapamätať v takej miere, aby to dotiahol na úspešnú skúšku. Ani povaha každodenného chirurgického povolania nepraje každodennému zapamätávaniu. Súvisí to s programovaním nervových dráh chirurga, ako som  spomínal vyššie. A síce lekár je nepochybne študovaní človek, koľko učiva by vedel zo strednej, alebo základnej školy okamžite, bez opakovania? Natískajú sa nám závažné otázky : prečo sa vlastne učíme, ak si to nezapamätáme na celý život, ak vôbec sa nám oplatí učiť tak koľko, je vôbec potrebná teoretická príprava pri chirurgii (napr.). Slovom teoretická myslím poznatky latinského názvoslovia, chémiu, fyziku, fyziológiu a pod.
Najlepší príklad v tom čo chcem povedať je napríklad v odbore psychiatria. Znalosti, ktoré sú spoločné všetkým medikom a psychiatrovi ako špecialistovi sú podľa môjho názoru nesúmerateľné. Znalosti očného, chirurga, internistu, by sme mohli zhodnotiť ako súmerateľné, ale ako dokáže tieto znalosti v každodennej rutine využívať psychiater? Už len z toho pohľadu, že psychiater nemusí mať žiadny iný diagnostický prístroj, ako svoje zmysly a úsodok. Stetoskop, palička do hrdla, sú mu nanič, a predstava že dáva pacientov na CT vyšetrenia, magnetickú rezonanciu je nereálna, drtivá väčšina pacientov nejde na žiadne vyšetrenie, okrem posúdenia psychiatra. Prečo sa potom učil to, čo jeho kolegovia?
Jedným riešení problému opodstatnenosti učiva v nižších ročníkoch je to, že každé nové učivo je abstraktnejšie ako to predchádzajúce. Aristoteles písal, že čím abstraktnejšie učivo, tým je ťažšie. Typickým príkladom v našich končinách je napr. matematika. Začíname malou násobilkou, potom veľkou, zlomkami, rovnicami, geometriou a pod. Až sa dostaneme ku zložitejším matematickým príkladom. Každý stupeň matematiky je kvalitatívne odlišný od toho druhého. Hovoríme, že myslíme inak, alebo že myslíme abstraktnejšie, teda „hlbšie“ a pod. Nezabúdajme však na to, že samotná abstrakcia je dvojsečná zbraň. Čím vyšší level zvládneme, tým sa môžeme posúvať ďalej od reality a koniec koncov aj od ostatných ľudí, ktorý nedokážu urobiť taký stupeň abstrakcie ako my. Načo sú nám potom poznatky, ak ich druhý ľudia ťažko, alebo vôbec nedokážu pochopiť? Navyše je otázne, či zo zmenou kvality nášho myslenia myslíme vôbec lepšie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

HZDS je späť v RTVS, zárez Kaliňáka a leto vo Volkswagene (Schutzov týždeň)

Ak Macron predsa len uspeje, zmení celú Európu.

SVET

Aké sú tváre budúceho kráľa Saudskej Arábie

Strojca vraždenia v Jemene aj modernizátor.

KOMENTÁRE

Je smutné, že moje precitnutie trvalo tak dlho

Zhltol som Váhostav, Čistý deň, Evku, Bašternáka, Kočnera.


Už ste čítali?