Do televízie sa táto havária dostala z jednoduchého dôvodu. Oba vodičky boli totiž opité, a veselo rozdávali múdrosti na televíznu kameru. Mohli sme sa dozvedieť, že na východe jazdiť opitý a pritom nabúrať je normálne, a že vodka je dobrý nápoj pred jazdou. Naviac sme sa dozvedeli o všetkých chorobách staršej vodičky a taktiež sme mohli vidieť „razantný“ zásah našej polície, ktorá opitú lekárku zobrala na vyšetrovačku.
Šot sa dostal na internet a behom zopár chvíľ sa z neho stala hitovka. Na druhý deň o ňom vedel každý. Debatovalo sa na ulici, v krčme, vo vlaku, v práci, doma. Vraví sa, že škodoradosť je najväčšia radosť. Veď tým, že sa smejeme na druhom nešťastí, či neschopnosti potvrdíme svoju pozíciu normálneho a schopného človeka. Už pomenej pomyslíme na to, či by sa nám páčilo, ak by na mieste účinkujúcich bol niekto z našich príbuzných, či dôvernejšie známych. Alebo ako by sa nám páčilo, ak by sme boli vôbec my takto hodnotení. Stačí urobiť jednu takúto chybu, dostať sa do správ, potom na internet a celý doterajší dokonalý život je preč. Veď si už málokto spomenie na to čo dobrého ste doteraz spravili, ak ste odteraz novou slovenskou hviezdou. Argumentovať tým, že sa to nám nemôže stať je slabé, pretože jednak nikto z nás nie je dokonalý, aby raz za čas urobil nejaký trapas a naviac ja tu ponímam trapas v širokom zmysle „blbej situácie“. Nemusíme jazdiť zrovna opitý a nabúrať, postačí ak sme vo veselej nálade a veselo si v piatok večer vyspevujeme. Potom sa môžeme niekde vymočiť, povedať zopár svojich múdrostí do kamery a pod. Dostaneme sa do morálne nevýhodnejšej pozície, niekto to využije natočí a dá to na internet. A nová hviezda je na svete.
Ja sa nesnažím nejakým spôsobom obhajovať opitých vodičov, ale kladiem si etickú otázku, či je eticky legitímne použiť takýto záznam pre svoj vlastný prospech ako to urobila a robí TV Markíza a ostatné naše televízie. Aj my ako bežní sledujúci si skúsme položiť otázku, či je vôbec etické sa zabávať na niečom takom, čo ukazuje iba túto bizarnú časť zo života človeka. To už nám postačujú argumenty typu, že to pozerajú predsa všetci, tak musím aj ja? Načo máme potom vlastnú hlavu? V stredoveku sa trestalo verejne na námestí. Každý mohol vidieť rozpárané telá, odseknuté končatiny a hlavy, masy krvy. Dnes trestáme humánnejšie, aspoň v štátnej podobe. Máme väzenia, v ktorých väzňov nevidíme. Dnes týchto ľudí pranierujeme cez internet, televízie, bulvárne správy. Pohli sme sa vopred?
V každom z nás je možné badať dvojakú postavu. Jedna nás núti hľadať rýchle riešenia na uspokojenie fyzických potrieb, a druhá nás nabáda ku hodnotnejším princípom. Ak si myslíme, že máme slobodnú vôľu, tak si hádam vyberieme či nie? Postupne prestávam veriť, že si vôbec uvedomíme, že nejaká takáto možnosť výberu tu je...