Trocha o pohovore

Autor: Marián Pillár | 15.11.2017 o 19:28 | Karma článku: 4,04 | Prečítané:  302x

Pracovný pohovor je jedným z mýtických momentov západnej spoločnosti. Dnes nájdeme desiatky rád, web stránok, či dokonca kníh ako uspieť na pohovore.

Ako napísať životopis, motivačný list, žiadosť o prijatie, čo si máme obliecť, ako a čo vravieť, ako sa tváriť a správať do čo najmenších detailov. Akoby to bol vrcholový športový moment. Je to rovnaké ako zašprintovať 100 alebo 200 m.

                Na druhom konci zákopovej vojny stojí zamestnávateľ. Teda presnejšie potenciálny zamestnávateľ. Každý z nich má vlastnú predstavu o tom, ako by mal vyzerať jeho nový zamestnanec. A myslím vyzerať fyzicky, akoby sa mal správať, čo robiť a nerobiť počas pohovoru, čo mať a nemať v životopise a pod. Je to božský sudca, ktorý rozhoduje o bytí a nebytí nášho chleba. Niektorí zamestnávatelia majú ozaj vlastnú hlavu na posúdenie nových ľudí, iný majú špecializovaný dotazník, iný vás chcú ihneď prakticky odskúšať či to zvládnete.

                Osobne si myslím, že sa všetci mýlia. A to z jednoduchého dôvodu. Ako ja môžem spoznať človeka za nejakých 10 min.? Pričom tých 10 min. je nový zamestnanec pod stresom, v sociálnej nevýhode, on má nejakú predstavu, ja mám a basta. Každá interakcia sa skladá z toho ako sú dvaja ľudia ku sebe naladený. Ak prvý vycíti, že ten druhý ho nechápe, alebo nechce chápať, „zablokuje aj potenciálne myšlienky“. Postačí pritom letmý nezáživný pohľad, a je rozhodnuté. Novinári pri rozhovoroch využívajú prikyvovanie hlavou, aby podporili spovedajúceho v spovedi. On na základe tohto povie vie viac. Ak existuje jeden pól, kde môžeme druhého „podporiť“ v tom aby rozprával, existuje aj opačný pól, kde mu myšlienky zablokujeme.  

Nezabúdajme na to, že pohovor je obojstranné vedomé klamstvo. Zamestnávateľ vedome klame o novom mieste, kde umelo zvyšuje plat napr. tak, že vraví „ u nás je priemerná mzda xy..“, pričom vie že je to nereálne, umelo dáva nové možnosti ako kariérny rast, znižuje nároky na prácu „to zvládne každý“. Osobitnou kapitolou sú napr. popísané skutočnosti o práci na internete, kde nájdeme to, že budeme pracovať „v mladom dynamickom kolektíve“, máme s veľkými písmenami „PRAVIDELNÝ PRÍJEM“ možnosť kariérneho rastu a pod. Asi ťažko by sa počúvalo to, ak by niekto podal inzerát typu „otročina za mizerný plat“. Ľudia by na to reagovali, pretože tak či onak nemajú prácu. Zamestnanec vie, že tie podmienky sú v skutočnosti iné a samotný zamestnávateľ to vie, že on to vie.

                Klame a preháňa aj zamestnanec. Ten sa teraz tvári ako najmotivovanejší človek na zemi. Všetko viem, všetko urobím, som ten najlepší. Usmievavý a horlivý na prácu. Dávam otázky, zaujímam sa o prácu. Nikto predsa nechce počuť to, že som „lenivý alkoholik“, alebo suchopárne „ok, tak to beriem“. A ak nie je zamestnávateľ načisto vymletí[1] tak vie, že je to klamstvo a pretvárka. Ozaj neviem, prečo si na rovinu nepovieme, to čo všetci vieme, ale stále sa na niečo hráme.

                Atribútom pohovorov sú klasické otázky ohľadom práce. Čo viete o našej firme? Pokiaľ ja viem, znalosť firemných pomerov nedokáže zvýšiť produktivitu práce. Ak niekto pracuje za pásom ako radový robotník tak to, že bude mať encyklopedické znalosti o firme vôbec nezvýši jeho pracovný výkon. On nemusí mať dokonca žiadne znalosti o firme. Nemusí ani poriadne vedieť ako sa firma volá, poznať svojho konateľa, či konečný výrobok. A to isté platí skrz naskrz všetkými pozíciami. Od upratovačky po najvyššieho IT čkára. Tí všetci majú nejaký pracovný úkol a majú to dodržať.

                Myslím si, že vedenie o firme príde samé, ak firma preukáže svojím zamestnancom že o nich stojí. Rovnako aj my sa zaujímame viac o ľudí, ktorý sú nám bližší. Zapáčia sa nám ich názory a preto chceme o nich vedieť viac. To by malo platiť aj pre firmu.

                Mnohí zamestnávatelia a časť spoločnosti si túto otázku dali do etického kódexu. Je pre nich eticky neprijateľné ak nevieme o firme. Pre niektorých podnikateľov je to dokonca ontologická priorita. Sú natoľko urazený týmto nevedením, že Vás neprijmú ak to neviete. Nič iné už ich nezaujíma. Škola, skúsenosť, prax, to sú bludy. Ony nepochopia, že sa svet netočí okolo nich, ale okolo všetkých. A nedokážu taktiež pochopiť, že informácie, ktoré sa dajú za deň vygoogliť sú veľmi všeobecné.

                Druhá otázka je do určitej miery spojená s prvou „prečo ste sa rozhodli pre našu firmu?“. Pokiaľ nie je zamestnanec veľký špecialista ako IT čkár, high level technik, lekár, právnik a pod. dáva životopisy všade kde môže. On sa nezaujíma o jednu, ale podľa ponúk o viacero firiem. A to by si mal uvedomiť aj podnikateľ.

                Aké je správna odpoveď podľa podnikateľa? Pretože vaša firma je najlepšia z toho a toho pohľadu...? Snáď až taký naivný nie sme?! Z pohľadu pragmatických cieľov sa odpovie tak, že chcem peniaze a preto sa uchádzam o prácu. Je to znova otázka, ktorú sme presunuli do etickej roviny tak ako tú prvú. 

                Otázku „aký plat si predstavujete?“ by sme mali rozlišovať pozíciu a miesto práce. Otázka je zmysluplná ak sme IT čkár v Bratislave, ale nie ak sa uchádzame o bežnejšiu pozíciu niekde v Prešove. V Prešove si moc vyskakovať nemôžeme. A uvedomujú si to obidva strany. Väčšina podnikateľov, ktorý túto otázku položia ani nechcú vyjednávať. Je to proste tak a bodka. V takomto prípade je otázka úplne nezmyselná.

                Často sa stáva, že poslednou otázkou pohovoru, je „prečo by sme si mali vybrať práve Vás“. Podľa môjho názoru je to jedna z najprázdnejších otázok. Sme na konci pohovoru, všetky pracovné, osobné, školské úspechy sú povedané. Rovnako všetky záľuby, plány do budúcnosti, povaha práce, plat. Všetko je povedané, len doteraz sme čakali na záver, aby sme vypustili nejakú špeciálnu jednotku. Máme vynájsť nejaký superdôvod ktorý potvrdí našu výnimočnosť oproti ostatným. Ak by táto otázka nepadla, ani by sme nevedeli o tejto supervlastnosti. Zrazu si spomenieme, že máme Harvard, máme desaťročné skúsenosti, či vieme levitovať. Je to rovnaká blbosť ako záverečných 30 sekúnd pri verbovaní voličov politikmi. Všetky témy a riešenia od súdnictva po zdravotníctvo boli povedané a odrazu bum 50 slov a ideme voliť.

                Samotný podnikatelia nemajú jasnú predstavu ako by mala vyzerať dobrá odpoveď na poslednú otázku. Čakajú čo to dá, a ohodnotia dojem. Páni, ten to povedal zaujímavo tak ho berieme, ten iba kvákal. A časť zamestnancov sa predháňa v nerealistických superlatívoch. Budem najviac pracovať, najlepší, mám najviac skúsenosti, som flexibilný, pomôžem vám najviac, skrátka budem naj, síce ani si poriadne neuvedomujem že aká je to blbosť. Iste môžem povedať, že budem aj najlepší futbalista, či rovno človek. V čom by bol rozdiel?

                Zažil som niekoľko typov pohovorov a otázok na nich. Z nich vrchol stupidity bola napríklad žiadosť „no predajte sa mi“ a „ešte sa mi predajte“. Nechce sa mi rozpisovať, prečo je to vrchol. Kto nepochopí, ten nepochopí ani po rozpísaný.

                Robil som pohovor na prácu v call centre, kde sa ma pýtali aký som tímový hráč. Odpovedal som, že neviem čo to má znamenať, jedným dychom som dodal že v call centre bojuje každý za seba a každý pomáha tým firme. Z výrazu tváre vedúcej som dedukoval, že takto som nemal vravieť. Vraj ich call centrum je „trocha odlišné“ že tu platí to, že tým je prvoradý. Niekto síce káru ťahá, iný sa iba vozia, ale je dôležitý tým. V tej rýchlosti nebolo možné zisťovať presnejšiu sémantickú definíciu. Mám pocit, že takéto hmlisté sémantické kraviny „tímová hra“ idú z mýtických kníh zo západu typu ako rozšíriť svoju myseľ a pod. A bohužiaľ ani podnikatelia nevedia čo tým myslia a ani si neuvedomujú svoju nevedomosť.

                Zaujímavé sú aj pohovory, ktoré sú vedené ako cez šablónu. Psychológ, personalista nás niečo naučil a my to takto máme robiť, pretože takto je to najlepšie. Presne stanovené otázky, dotazník, máme určené vyhodnotenie dotazníka, odpovedí a pod. Kam sa podela kritičnosť, schopnosť používania vlastného rozumu, naše skúsenosti, naše dojmy? A takto robil pohovor aj jeden z pomerne vysoko postavených ľudí veľkej firmy.

                Aby to nebolo jednostranné, ja sám neviem na základe čoho by som prijímal ľudí, ak by som bol podnikateľ. Najskôr by som pozval všetkých na praktickú skúšku znalostí.   

 

[1] Bacha na to. Stáva sa to.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Z paralelnej reality, v ktorej premiér uviazol, sa nemá šancu vymotať (týždeň podľa Schutza)

Minulosť už dobieha aj veľké ryby.

Cez čiaru: Ktorí vplyvní ľudia dláždili cestu Haščákovi a Pente?

Kto boli vplyvní známi a kamaráti na strane Penty?


Už ste čítali?