Trampoty so záverečnými prácami

Autor: Marián Pillár | 17.9.2020 o 22:40 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  79x

        Naša vláda si zmyslela zákon cez ktorý môžu vysoké školy odoberať titul ak sa zistí, že študent si svoju záverečnú prácu nepísal sám, alebo ju písal nejakým nepoctivým spôsobom

    Zákon má zaviesť princíp, že ten kto titul dáva (VŠ ) má možnosť ho aj odobrať. Je to možné na všetky tituly, ktoré budú dané študentom po roku 2021 a preto vraj v tomto prípade nie je porušený princíp retroaktivity.

           Ozaj niekedy žasnem ako si niekto dokáže ohýbať významy jednotlivých slov a odporovať si vzájomnej logike. Skúsme si uviesť názorný príklad ako to môže vyzerať. Študent si na začiatku štvrtého semestra vyberie bakalársku práca a podpíše zmluvu so svojím školiteľom. Prípadne si vyberie prácu bez školiteľa. Školiteľ má študenta viesť počas celej doby písania práce, čiže až do jej odovzdania. Po zvolení obsahu a základného rámca práce sa začína pracovať. Je to vyše roka, takže času je teoreticky dosť na to, aby študent prácu odovzdával po častiach a spoločne so školiteľom vychytali čo najviac múch. Počas toho obdobia je určitou povinnosťou školiteľa (neviem či aj po právnej stránke) aby študenta upozornil na časté chyby ako:

           Nesprávna citácia – V ideálnom prípade by malo byť čitateľovi jasné, ktoré myšlienky sú citované, parafrázované a ktoré sú študentove. Robí sa to tak, že na konci každého odseku, prípadne v ňom sú dané odkazy na zdroje. Toto je ideálny prípad, ktorý v našich prácach (a aj v Českých) vidíme veľmi zriedkavo a ak by sme skúmali dostatočne kriticky, tak som si istý, že takmer všade by sme našli nejakú chybu.

           Ak by sme sa na problém citácií pozerali z extrémneho pohľadu tak by každá naša myšlienka mala byť odcitovaná, pretože sme ju niekde museli spoznať. Napríklad aj triviálna myšlienka – že Bratislava je hlavné mesto SR je naša aj nie je naša, pretože ak sa opýtame ako vieme, že je to pravda, tak odpovieme, že sme to niekde čítali, prípadne nám to niekto povedal, alebo počuli a videli (v rádiu a TV). Ale v skutočnosti by sme sa veľmi čudovali ak by niekto dal za takýmto výrokom odkaz na citát.

           To isté by sa dalo uplatniť aj vtedy ak by sme na základe prvotnej myšlienky odvodzovali nejakú druhú – napr. Prešov nie je hlavné mesto SR, pretože vieme že ním je Bratislava. Znova teda máme dať citát za myšlienkou, že Bratislava je hlavným mestom? A to platí aj pre princípy napr. logického odvodzovania. Ak pomocou sylogizmu niečo vyvodíme, nemali by sme odcitovať učebnicu logiky? A čo ak niečo vieme na základe prednášky nášho profesora, ale on si nevie spomenúť na knihu v ktorej to čítal. Ako sa zapíše takáto informácia, je teda vieryhodná?

           Osobitou kapitolou sú myšlienky, ktoré považujeme za vlastné, ale zistíme že sa nimi už niekto zaoberal (prípadne veľmi podobnými ideami). Vzhľadom na počet publikácií a informácií v dnešnej dobe sa to ľahko môže stať. Či sa nám nestalo pri debate so známymi, že sa nám vrútila spoločná otázka na danú tému? A tá predpokladá podobnú odpoveď či aspoň spôsob premýšľania. Čítanie práce sa potom môže zmeniť na detektívnu prácu – či sme na to naozaj prišli my, alebo sme to vedome opísali. A často sa to ani nedá zistiť.

           Rozlišujeme citáciu a parafrázu. Pri citácii ide o prebratie myšlienok od slova do slova. Zvyčajne sa v prácach označuje kurzívou a ohraničuje úvodzovkami. Parafráza je prebratie myšlienok autora a napísanie ich vlastnými slovami. Rozdiel v systéme ISO 690 je v tom, že pri citácii by mala byť označená aj strana publikácie. Čo to vlastne znamená napísané vlastnými slovami? Niektoré texty sa dajú preformulovať ľahšie ako napr. myšlienky humanitných odboroch, iné ako právnické či viac technické musíme formulovať striktnejšie. Obecne vieme, že pri dlhých vetách asi nebude stačiť ak študent zamení nejaké slovo za synonymum. Alebo presnejšie podľa logiky citovania by to nemalo stačiť. Na to však študenta musí upozorniť školiteľ.

           To všetko jasne platí ak sa bavíme o knihách v slovenčine. To je aj možné najľahšie dohľadať a porovnávať. Ale čo ak máme nejakú publikáciu v cudzom jazyku napr. v angličtine? Študenti si tú publikáciu zvyknú obyčajne preložiť a do svojej práce ju označujú ako parafrázu, pričom si nelámu hlavu že je to citát. Alebo je možný citát z cudzieho jazyka, ak pripustíme, že prekladom sa vždy čosi stráca a mení? Ak by sme boli presný tak by školiteľ (prípadne komisia) musela porovnávať každý riadok so zdrojmi. A vieme, že na to nie je čas a ani potrebná vôľa.

           Toľko asi ku problematike citácií. V zákone sa píše, že titul sa môže odobrať vtedy ak sa zistí, že záverečnú prácu si študent nevypracoval sám. Ale prečo sme tento titul vôbec študentovi dávali? To si nikto z komisie nevšimol, že študent to nenapísal sám? Kto a ako to bude zisťovať potom čo študentovi sa titul dá? Tu by sme mohli rozlišovať problém priamych a nepriamych dôkazov. Medzi priame dôkazy by sme radili napríklad svedectvo druhej osoby, ktorá by tvrdila, že tú študentovu prácu napísala ona a podporila by to aj dôkazmi ako sú word súbory a pod. Medzi nepriame dôkazy by som radil napríklad to, že štylistika, termíny a spôsob argumentácie sa značne líši od študentových seminárnych prác, prípadne to, že študent nevie jasne povedať čo má vo svojej práci a čo ňou myslel. Tu by sme však mali rozlišovať aj tú možnosť, že študent v danej problematike nie je erudovaní a píše v podstate bezmyšlienkovite. Medzi ďalšie nepriame dôkazy patrí to, ak študent celú prácu odovzdá naraz či v krátkom časovom slede pred dátumom odovzdania. To by si mal ustrážiť samotný školiteľ.

           Mohli by sme filozofovať o tom, kedy vlastne študent si svoju prácu nenapísal. Zhodneme sa na tom, že ak druhá osoba napíše celú prácu od A po Z tak je to neprípustné. Osobitné možnosti dišputovania v tomto smere navrhol náš premiér ktorý povedal, že on si prácu na počítači nepísal, ale písala ju jeho známa na základe akýchsi podčiarknutých myšlienok v knihách. Ako sa zistili tak vlastne opísala celé strany od A po Z. V tomto prípade ide o nekorektné citovanie a tiež o nekorektné písanie vôbec, pretože predpokladáme že ak za počítačom sedel samotný Matovič tak by práca vyzerala inak.

           V praxi sú známe aj menej jasné prípady  to najmä vtedy ak si študenti vzájomne pomáhajú napr. prekladom nejakých kníh, alebo pomocou pri praktických častiach práce. Predstavme si situáciu kedy za počítačom sedí študent, ktorý má prácu písať a je pri ňom druhý študent ktorý mu radí. Píše však iba prvý. Kto vlastne píše tú prácu?

           Zákon predpokladá, že nie je porušený princíp retroaktivity, pretože pomocou neho budeme môcť odoberať tituly od roku 2021. Znova sa pýtam prečo sme nepoctivým študentom vlastne tituly dávali a ako je to možné? Princíp retroaktivity hovorí, že ak sa nejaké právne konanie skončilo, skončilo sa na základe platných noriem (ako inak) a nie je možné sa ku nemu vrátiť. Termín skončiť je to synonymum ako kategorická hranica významu. Analogicky je to rovnaké ako keď niekto zomrel – my ho už nemôžeme oživiť, nech robíme čo robíme pretože jednoducho to nie je možné. V našom prípade ak komisia uzná, že študent vypracoval samostatne svoju záverečnú prácu a obhájil si ju spoločne s ďalšími štátnicovými otázkami, tak získava titul. Bodka. Ak by platil tento nový zákon tak potom v budúcnosti by nejaký školský úradník dokázal, že titul nebol odovzdaní čestne a náležitým spôsobom tak by ju VŠ mohla titul odobrať. Takto by sme povedali, že VŠ titul nedáva ale iba prenajíma. A ak by sa neskôr titul mohol odobrať, prečo nie potom aj znova prenajať? A takto by sme sa mohli hrať donekonečna. Mám titul, nemám, mám, nemám.

           Analogicky by sa tak nemusel dokončiť napríklad žiaden súdny spor, pretože by stále niekto mohol dodávať nové dôkazy, prípadne spochybňovať tie staré.  

           Hovorí sa o tom či je možné v humanitných odboroch prísť na niečo nové?! Či nie sú náhodou všetky práce v tomto odbore iba akýmsi dlhým plagiátom? Nové poznanie je možné priniesť iba v technických smeroch, ktoré sú presné, exaktné a matematicky overiteľné. Nesúhlasím s touto hypotézou. Iste viem, že prínos v humanitných vedách je ťažšie badateľný, je menej viditeľný, ale stále je možný. Len sa musíme viac odbremeniť od istých formálnych záležitostí ako je povinná literatúra, počet strán, a mať dostatočne liberálne zmýšľanie. V niektorých ekonomických a humanitných odboroch školy v záverečných prácach požadujú citovať literatúru iba xy rokov starú. Asi si myslia, že nová literatúra je lepšia ako stará a preto by ju bolo vhodné citovať. Je síce pravda, že niekedy autori do diela zakomponujú nové fakty a javy z trhu ako napríklad záležitosti okolo internetu a pod., ale robiť z toho nejaké pravidlo je podľa mňa scestné a prehnané. Čo máme potom robiť so staršími knihami? Máme ich rovno vyhodiť, alebo predať historikom ako už historické anály? Všimnime si skôr ten nepísaný tlak na vytváranie nových publikácií?!

           V záverečnej práci nejde ani o presnú citáciu, počet strán, bibliografické zápisy, alebo o to, koľko rokov majú Vaše odcitované knihy. To všetko je síce dôležité ale nie je až tak dôležité ako samotná duša práce. Ňou sú idey, myšlienky, analýzy. Každá práca je niečo ako umeleckým dielom. Vadí vám, že umelecké dielo je z dreva, či železa, alebo že je červené? To sotva. Spraviť z práce umelecké dielo je hranicou medzi učením, a vzdelaním.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Žilinská nemocnica varuje pred režimom vojnovej medicíny

Bojnická nemocnica už nevie vyčleniť ďalšie lôžka pre pacientov s Covidom.


Už ste čítali?